Prchavá detroitská impresia z žilinského Auparku

Žlté diamanty vo svetle
a my stojíme bok po boku.
Tvoj tieň pretína môj,
čo človeku treba, aby sa cítil nažive?

                                                           Rihanna

Jeden nespútaný muž raz spieval pieseň o tom, že láska, ach Bože, skutočná láska je horiaca vec, čo opisuje ohnivý kruh a kto doň spadne, ostane navždy spútaný spaľujúcou túžbou a večne bude blúdiť

(a blúdiť a blúdiť)

 v tom kruhu

(v tom kruhu v tom kruhu)

kde plamene šľahajú vyššie

(a vyššie a vyššie)

a skadiaľ niet cesty von.

V stredu 1. augusta 2012 som na takúto vysoko vznetlivú lásku narazil na zdanlivo beznádejnom mieste - v žilinskom Auparku, v tej svätyni konzumu a falošného pozlátka, kam ku krikľavému tovaru chodíme zabúdať na každodenné strasti a bolesti, nenápadne votkané do našich životov.

Došlo k tomu pri juhovýchodnom vchode do budovy, hneď za otáčavými dverami, v okamihu, keď mi z cesty uhla trojčlenná rodinka nabalená igelitkami s potlačou všakovakých odevných značiek. Hneď potom sa mi zachveli kolená a zdalo sa, že dve alebo tri poschodia vysoký strop sa čochvíľa zosype a narobí zo všetkých ľudí v budove zemiakové placky s kečupom.

Hneď potom som sa zamiloval.  

Uvidel som ich všetky tri naraz. Uvidel som elegantnú krásu naleštenej karosérie v nebeskej modrej, matne šedej a žiarivo červenej; krásu chrómovanej mriežky chladiča a červených okrúhlych koncových svetiel; krásu zelenkavých poťahov zadných sedadiel takých širokých, že by ste na nich mohli pretiahnuť polovicu dievčat z triedy; krásu ladných bočných krídel lemujúcich boky priestranného kufra; krásu spočívajúcu v láskyplnom naplnení konštruktérskej vízie; krásu násobenú troma.

Volali sa Cadillac DeVille, Mercury Marquis, Buick Electra a boli to autá, dva sedany a jedno kupé, pravé americké autiaky z 50. a 60. rokov minulého storočia.

Symboly.

Umelecké diela.

Krásky, oproti ktorým výrobky z linky slovenskej pobočky istej automobilky vyzerajú ako nevábne škatule od topánok.

Práve som mal rozčítanú knihu o ustaranom, zmätenom chlapcovi, čo sa zbláznil do starého Plymouthu Fury (hovoril mu dokonca dievčenským menom) a celú tú myšlienku som - až do toho čarovného okamihu v Auparku - považoval tak trochu za pritiahnutú za vlasy.

Zrazu sa mi však zastreli vlastné myšlienky a na šiji mi vyrazil pot. Autá boli rozmiestnené do kruhu, každé obohnané žltou policajnou páskou s varovným nápisom DO NOT CROSS. Kúpali sa v zlatožltých svetlách divadelných svetlometov a žiarili ako diamanty. Kdesi vzadu vyhrávalo CD so starými rokenrolovými pesničkami - Elvis práve žiadal o to, aby bol milovaný nežne a sladko.

Ďalej ma viedli len nohy: napredovali váhavo jedna po druhej, ako nohy námesačníka alebo zombie a mám silný pocit, že po celý čas som ani nežmurkol. Ani keď som sa ocitol uprostred tej okúzľujúcej trojice štvorkolesových slečien s nablýskanými kapotami, zrkadlovými puklicami a impozantnými nárazníkmi. Cadillacu svietila vzadu na červenom kufre veľká biela nálepka s nápisom Kašľať na šetrnosť, žeriem 6 litrov!

Až vtedy mi neznáma sila povolila spustiť viečka. Okolitý ruch sa rozptýlil v neurčitý šum a zrazu existovala len čírosť prítomného okamihu, ktorý mal trvať naveky.

Nozdry sa mi rozšírili s nasledujúcim hlbokým nádychom. Do tela mi ako omamná látka začali prúdiť vnemy z tých nádherných stvorení z kovu a skla a plastu, čo ma obklopovali ako tajomné milenky zo slávnej minulosti.

Ucítil som vône vyprahnutej nevadskej púšte, ktorú križuje Matka všetkých ciest.

Sledoval som nekonečné lány rozvlnenej zelenej kukurice na texaských poliach z pohľadu bielohlavého orla amerického, krúžiaceho vo výškach, z ktorých by sa vám zakrútila hlava.

Hľadel som cez špinavé sklo chátrajúcich benzínových staníc v zapadnutých kútoch stredozápadu na kunšaftov vo flanelových košeliach a potrhaných džínsoch, s čižmami s okovanými podpätkami.

Uháňal som nekonečnou sieťou rušných diaľnic.

Videl som nespočetné množstvo tulákov, čo po nociach brázdili polozabudnuté asfaltky s vakom na pleci a s vystrčeným palcom.

Videl som nespočetné množstvo zradných zákrut, v ktorých sa vysypalo nespočetné množstvo dobrých mladých chlapcov s príliš horúcimi hlavami.

Bol som tam a všetko som to videl a telom mi prúdila triaška od prstov na nohách po špičku hlavy a späť.

Po neurčito dlhom čase ma z poblúznenia vytrhol ľúbezne chrapľavý hlas Janis Joplin: "Ó pane, prečo mi nekúpiš Mercedes Benz?" pýtala sa spevne.

Až vtedy som si uvedomil, že tam stojím ako taký drúk, uprostred svetlom zaliateho výstavného priestranstva neďaleko pohyblivých schodov, v zapravenej páskavej košeli s krátkymi rukávmi, nohavicami od obleku a v naleštených poltopánkach, s čiernym kufríkom v jednej ruke a so zatvoreným dáždnikom v druhej a čelo mám zarosené potom a všetci naokolo na mňa civejú ani čo by som práve spadol z inej planéty. Vlastne som sa tak aj cítil.

Musíš ísť ďalej, šepol mi prísny hlas ubytovaný vo vzdialenom apartmáne môjho mozgu, práca nepočká. Povinnosti nepočkajú. Realita nepočká.

Pri srdci ma čosi pichlo - také pocity človek zažíva pri náhlej, neželanej, no nevyhnutnej rozlúčke s blízkou osobou.

Hlas zopakoval svoj príkaz o niečo nástojčivejšie.

Autá vôkol mňa nevydali ani hlásku.

Tak som aspoň na pamiatku rýchlo cvakol do mobilu všetky svoje nové krátke lásky s vedomím, že všetko, čo sa práve udialo, bolo ustrojené osudovou nevyhnutnosťou.

S vedomím, že už sa viac neuvidíme.

Dievčatá, nikdy na vás nezabudnem.

Navždy váš,

M. E. P.