Pravda o hokeji

Možno ste si všimli vlajky na autách na slovenských cestách. Možno v rádiu každý deň počúvate o medailových nádejach Hanlonovho tímu. Možno vaši priatelia zahltili facebook statusmi o tom, ako veľmi veria "našim chlapcom". A možno máte celú tú davovú psychózu absolútne na háku.

Hokejové MS usporiadané v ľubovoľnej krajine sa pre domáce publikum menia zo športovej udalosti na ľudovú slávnosť. A to so všetkým, čo k tomu patrí - s bojovými farbami na tvárach divákov, ktorí bežne tomuto športu neholdujú, ale prišli si z chuti zakričať (a na chvíľu tak striasť napätie všedných dní), s roztlieskavačkami, s bubnami a rapkáčmi či hrdinskými výrokmi typu "určite vyhráme, my na to máme, porazíme aj Čechov."

Nekritické fandenie neprestáva ani po slabučkých výkonoch, kedy je nezainteresovanému pozorovateľovi jasné, že o nejakej medaile budeme tentoraz len snívať s rukou v nočníčku. Ale mase to neprekáža (tiež milujete pokrik "nevadííí-nevadííí"?), masa sa potrebuje vymaniť z každodennej rutiny a stereotypu, jednotlivci v nej potrebujú splynúť, potrebujú cítiť silu skupiny, ducha komunity, omamnosť jednakosti, keď všetci jazdíme na rovnakej vlne.

Zúčastniť sa masovej udalosti, to je jeden z najjednoduchších spôsobov ako dosiahnuť intenzívne citové rozrušenie, ako zabudnúť na bežné starosti a pripomenúť si, že niekam patríme, že nie sme sami. Čo ako nás hokej v skutočnosti nezaujíma, teraz sa všetci držíme za ruky a v duchu sa modlíme. Len občas sa niekto ozve s otázkou ako "a čo je vlastne to zakázané uvoľnenie?"

Ale nevedomosť nech mu je odpustená, veď je tu s nami, je jedným z nás.