Načo chodiť do Pekla, keď Peklo prišlo za nami?
02.06.2016 05:26
V čitateľských komentároch adresovaných niektorým autorom napínavých bestselerov na weboch našich kníhkupectiev nezriedka vidím poznámky ako "autor sa zbytočne nevyžíva v samoúčelnom násilí, skôr len naznačuje a ostáva v psychologickej rovine." Inde zasa dokonca sám spisovate odporúča svojim začínajúcim kolegom, nech sa príliš "nevyžívajú v šťavnatých opisoch drsných scén," je to vraj "nechutné" a pre "čitateľsky, teda aj z komerčného hľadiska, odpudivé."
K tomu len jedno: literatúra už o psychike človeka napísala VŠETKO. Naposledy to bolo niekedy v druhej polovici minulého storočia v USA, ale vrchol dosiahli ešte predtým Rusi a Francúzi. O vnútorných pohnútkach vraha povedal všetko Dostojevský, všetky ostatné riadky sú prakticky zbytočné. Prečo?
Pozrite sa, aký je svet dnes: pozrite si TV správy, pozrite si fotky z Abu Ghraib (vľavo), pozrite si to mpeg video, na ktorom akási teroristická skupina nožom oddelí hlavu od tela akéhosi francúzskeho inžiniera. Pozrite sa na tú Rakušanku, čo strávila pol života v pivničnom väzení... Pokračovať môžeme donekonečna. Peklo je všade okolo nás a vystiera svoje ruky v priamom prenose. Videá typu snuff už nie sú tabu - stačí poctivo googliť.
Svet sa POHOL. Jediný spôsob jeho autentickej umeleckej reflexie je neodvracať oči a nebáť sa v príbehu zachytiť prvky žánrovo označované ako torture porn, trýznivé porno. Lebo vo veku vyspelých technológií a šialených vedeckých pokrokov už sa nebojíme duchov, upírov ani vlkodlakov. Zmutovaná Godzila bola na mieste, keď v Hirošime ostali z ľudí len tiene - dnes je vhodná akurát ako nostalgická akčná figúrka do výkladovej skrinky.
Lebo práve teraz, aj v tejto chvíli, hoci na to možno nemyslíme, lebo rýchlo dopíjame kávu a potom utekáme do práce, nám podvedome strach naháňa sused, ktorý po nociach krvopotne buduje atómový kryt, pretože dostal tajomné vnuknutie, že "koniec sa blíži". Ľudia, čo pod maskou vľúdnosti nosia pokrivené grimasy a po stoloch sa im váľajú náčrtky ako podomácky stvoriť plastickú trhavinu. Decká hádzajúce kamene po okoloidúcich vlakoch. Hrôzy holokaustu nikdy neskončili, sadizmus v človeku žije ďalej a tiká ako bomba - tik, tak, tik, tak. Čaká len na ten správny spúšťač. A nie je to otázka príslušnosti k tomu alebo tamtomu národu. Sme zvieratá, hlboko vo vnútri, pod civilizačnými nánosmi všetci ceríme tesáky.
Nuž a v tomto vidím súčasnú silu/význam autentickej prózy (aj filmu, menujme len Hostel, Wolf Creek, Martyrs a pod.) - v možnosti a odvahe nebáť sa použiť trýznivé obrazy ako metaforu (i doslovnú reportáž) o stave súčasnej dobe a postavenia človeka v nej.
