Fantastická Ostrava (minireport z maxifestivalu popkultúry)

Ostravo, Ostravo, srdce rudé, spečetěný osude... spieva Jarek Nohavica, a musím sa priznať, že text jeho piesne som začal naozaj chápať až potom, ako som pred rokom prvý raz vkročil do tejto českej metropoly... A tento víkend som sa tam šiel pracovne pozrieť už po štvrtýkrát.

Zosuv pôdy v Maďarsku spôsobil, že priamy spoj z Nových Zámkov do "Ovy", ako familiárne hovoria legendárnemu mestu domáci, bol zrušený, a teda pokiaľ sa vyberiete k českým susedom vlakmi, veľa šťastia a ešte viac trpezlivosti želám... Pretože prirodzene bude všetko meškať.

Sám som tak v sobotu pochodil - namiesto o druhej popoludní som sa doterigal na miesto činu až o štvrtej. Pričom akcia trvala v ten deň iba do šiestej. Šach-mat, ŽSR, výborne!

Ale okej, povedzme, že naši za to tentoraz nemôžu: ako ma uporoznil palubný čašník, istý postarší Maďar, "maďarskí robotníci robia pomaly". Neviem, či je to pravda, ale v každom prípade mi táto informácia nijako cestu nezrýchlila a ani nepozdvihla náladu.
Tú mi zdvihli dve dvojdecové fľašky vína, na ktoré som obetoval majland vo vlakovej reštike. Pretože v opačnom prípade asi vyskočím v najbližšom tuneli a hodím sa o kamenný múr.

Inak...

Kto číta moje statusy na Facebooku, ten vie, že v kupé sa so mnou chvíľu viezol duch malého dievčatka... Takže po stránke inšpiratívnej to trmácanie predsa len malo svoj prínos. Žeby nová poviedka na obzore? Hmmm....

Pointa však je, že som zmeškal krst temného scifi Synchronicita od Aleša Pitzmosa, kde som mal účinkovať ako kmotor :( Knihu nakoniec pokrstila oblíznutím Zoe, prítulná fenka kolegu autora Romana Bíleka. Čo je síce originálne, ale... Ale.

Aleš, prepáč!

O štvrtej som teda rovno s priateľmi Honzom Hlubekom (romány Les, Rosie) a Jankou zaparkoval na káve, kde nám spoločnosť robil aj Aleš. Z fotky som ho vystrihol, lebo ako si Janka všimla - tu vyzeráme úplne ako na tričku S. Kinga! :D Neodolal som takej koláži!

Sotva sme dopili horúce kafé, už bolo treba letieť na besedu o horore. Medzitým sme stihli prehodiť reč s niekoľkými kamarátmi, kamarátkami a čitateľkami, aj pri stánku môjho kmeňového vydavateľstva Carcosa, kde som podpisoval moje knihy. Potešil ma rastúci záujem o Země kanibalu, české vydanie Krajiny kanibalov. Je to moja veľmi obľúbená prvotina, pocta VHS hororom z 80. rokov, vysoko explicitná a hypernásilná, avšak so zaujímavými vzťahmi medzi postavami (slovenskí vysokoškoláci na študijnom pobyte v peruánskej Amazonky, ak ste ešte nečítali :)

Beseda o horore sa konala v rámci Hororconu, sub-podujatia Fanta. Ostravy. Diskutovalo sa v zložení Roman Bílek, Martin Jiroušek (teoretik žánru) a moja maličkosť; moderovala legenda českej (a slovenskej) fantastiky, pani Františka Vrbenská. Donekonečna som ju podpichoval historkou o tom, ako skoro pochovala moju literárnu kariéru ešte prv, než vôbec nejaká začala (true story! príďte si niekedy vypočuť na vlastné uši!), ale keďže diváci sa bavili, nemohol som si trochu tej neškodnej, priateľskej zlomyselnosti odpustiť... Plus ma to jednoducho baví :D

Prebrali sme všetko možné, hodinka ubehla ako Dunaj v čase záplav, no a k hlavnej téme - Horor v počítači - sme sa ani nedostali... Ale tak to má byť: spontánna diskusia je najlepšia! A ako vravím, publikum reagovalo živo, takže sa hádam nikto necítil ukrátený ani znudený.

A keď hej, peniaze za vstupné nevraciame. Ha-ha.

Hneď po besede sa brány festivalu na sobotu zavreli, a tak neostávalo nič iné, iba sa odobrať na post-festivalové posedenie. V zložení Jan Hlubek a Roman Bílek (plus Zoe) a ja sme prebrali nad pivným stolom všetko možné, od úskalí tvorivé života po nenormálny rast cien papiera a podobné záležitosti, ktoré momentálne hýbu literárnym svetom.

Na nocľah sa ma nepýtajte: strávili sme s Honzom noc na holej dlážke, pod nami len karimatky. Ale to sa vôbec nesťažujem - naopak, zisťujem, že na tvrdom sa leží omnoho lepšie, než na mäkkom.

Žiadne dvojzmysly, prosím!

A v nedeľu ráno síce festival pokračoval, avšak Marka už čakala zasľúbená dolná zem, juhozápadné Slovensko a jeho krásy a kúzla...

A vlak tentoraz nemeškal ani SEKUNDU.

(Mark E. Pocha, 2022)