A čo je to vlastne ten horor?

Je noc. Práve ste dočítali Barkerove Knihy krve. Za oknami skučí vietor. Vypadne prúd. Pri zadných dverách čosi šramotí. Srdce vám vynechá jeden úder - efekt z knihy stále pretrváva. Prídete však k rozumu a zasmejete sa (trochu nervózne) vlastnej paranoji. Vtom vás obkolesia traja chlapi v šedých kuklách...

Ste oslepení žiarou ich bateriek. Tlačí vás močový mechúr. Myseľ sa márne pokúša vyrovnať s nečakaným narušením domovej slobody. Čo len môžu votrelci od vás chcieť?

"Dávaj dobrý pozor," ozve sa výhražným hlasom jeden z trojice, "teraz nám vyklopíš, čo je to vlastne ten horor. A v tvojom vlastnom záujme dúfam, že budeš výstižnejší než tvoji predchodcovia..."

Blbá situácia, všakáno? Keby nastala, radšej chcem byť pripravený. A tým nemyslím nastraženie vražedných pascí po celom byte, ale pripravenie si odpovede - akokoľvek neúplnej, ale aspoň osobnej, takej, čo ide od srdca.

Ak sa teda pýtate mňa, horor znamená stáť na okraji priepasti a zhypnotizovane civieť do hlbočiny... A potom zistiť, že aj hlbočina civie do vás (Nietzsche to jednoducho vychytal).

Lenže to nie je všetko.

Horor, to sú tiež príbehy písané krvou neviniatok. Príbehy, v ktorých najhoršie obavy a najväčšie úzkosti nadobúdajú podobu netvorov z temnôt. Príbehy oplývajúce mocou vyvolať v nás množstvo rozličných reakcií a pocitov: strach, beznádej, úľavu, zmätok, smútok, nádej, clivotu... a ešte raz strach.

Lebo horor, to je ukazovák s dlhým zahnutým pazúrom namiereným na temné škvrny v ľudskom srdci.

Horor je tušenie prikrádajúcej sa hrôzy a nezvratného, krutého konca.

Horor sú Freddy a Jason a prekliate starožitné zrkadlo, čo robí svojich majiteľov nepríčetnými (ako to vychytali autori filmu Oculus).

Horor je obcovanie s bosorkami.

Horor je makový závin naplnený špendlíkmi, do ktorého sa práve chystáte zahryznúť.

Horor je osamelá, zablatená, krvou pofŕkaná detská teniska pohodená v húštine pri susedovom dome.

Nejde však len o zimomriavky a drkotanie zubov. Horor vám totiž na tvári nezriedka vykrojí úsmev... Ale urobí to kuchynským nožom.

A tak by sme mohli pokračovať do rána, ale pri zadných dverách čosi šramotí, tak radšej idem skontrolovať, čo je vo veci.

Aby som to teda uzavrel: horor nás učí, že aj dobrým ľuďom sa dejú zlé veci, a že svet má veľké ostré zuby, ktorými nás rád pohryzie (to zas vychytal King).

A čo je to vlastne ten horor podľa VÁS?

M/E/P
(ilustr. Martin Cuco Luciak)